Najbližšie mesiace budeme o jezuitovi Vendelínovi Javorkovi v našej diecéze počúvať častejšie. Oslovili sme generálneho vikára Martina Kramaru, aby nám priblížil niektoré pohľady na tohto vzácneho človeka „našej zeme“.
S čím sa vám najviac spája Vendelín Javorka?
Obdivuhodný misijný zápal. Pokorné srdce horiace pre Krista a pre službu evanjeliu. Keď som sa začítal do jeho životopisu, veľmi rýchlo som začal vnímať, že ide o výnimočného človeka. Narodil sa v skromných pomeroch koncom 19. storočia neďaleko Ružomberka. No svoje dary a talenty využil naplno. Bol mimoriadne šikovný, ale aj nesmierne pokorný a odhodlaný slúžiť. To, že si ho pápež Pius XI. vybral pre svoj zámer – vybudovať kolégium pre misionárov do Ruska – nebola náhoda. Tento Slovák sa naučil niekoľko európskych jazykov, mal vynikajúce znalosti teológie, ale aj organizačné schopnosti a zdravý sedliacky rozum, čo mu umožňovalo byť lídrom, ktorý si vedel ľudí získať. Vybudoval a niekoľko rokov viedol nové pápežské kolégium: mohol do konca života zostať na akademickej pôde, on sa však pri prvej príležitosti ponúkol na misie a nechal sa poslať na Ďaleký východ, do Číny. Po návrate do Ríma mohol odpočívať, veď mal za sebou naplnený život, ale napriek tomu, že mu málo chýbalo do dôchodku, znovu sa pýtal „do terénu“ a všemožne sa usiloval dostať do Ruska. Napokon sa mu to podarilo celkom inak, než si predstavoval: strávil v ruských gulagoch desať rokov na nútených prácach ako väzeň. To, čo by iného zlomilo, on vzal ako príležitosť, slúžil a ohlasoval tam, kde bol. Po prepustení z gulagu a nútenom návrate na Slovensko sa stále pokúšal vrátiť tam, odkiaľ by iní po daných skúsenostiach zutekali. A hoci mu to nebolo umožnené a dožil u nás, v Žiline, jeho tichá kňazská staroba je pre mňa takisto obdivuhodná, pretože aj napriek štátnemu prenasledovaniu rehoľníkov zostal do posledného dychu verným svedkom Kristovho evanjelia. Misia, služba, zápal, pokora... Bol to nevšedne húževnatý, múdry syn našej zeme, na ktorého môžeme byť právom hrdí, a ktorý si zaslúži, aby sa o ňom dozvedeli aj ďalšie generácie. Vzácny, inšpiratívny muž.
Ako môžu prežívať veriaci Rok Vendelína Javorku vo farnostiach a v rodinách?
Budem veľmi rád, ak sa nám podarí vzbudiť záujem o poznanie jeho života v našich farnostiach a rodinách, či už prostredníctvom homílií, katechéz, modlitieb a adorácií, ktoré chystáme, takisto prostredníctvom webovej stránky a veľmi pekného filmu, ktorý o ňom natočili ľudia, čo sa nechali zapáliť jeho svedectvom. (Mimochodom, aj pri tom filme sa opakuje, čo som si v súvislosti s Javorkom viackrát všimol: kto sa stretol s jeho životom a bližšie ho spoznal, toho sa Javorka dotkol, nadchol ho, nezabudnuteľným spôsobom zasiahol do jeho vlastného príbehu – a som preto veľmi vďačný Matúšovi Demkovi a jeho tímu za ich prácu na dokumente „Misia nekončí“ – určite stojí za to pozrieť si ho, či už doma v rodine alebo na spoločnom premietaní vo farnosti). No a cieľom, samozrejme, nie je len poznanie samotného Javorku, ale inšpirovanie sa jeho misijným zápalom: „buď misionárom tam, kde si“ – to je leitmotív celého Roka, ktorý mu chceme venovať. On sa nesťažoval na okolnosti, pracoval pre Krista tam, kde sa nachádzal, bez ohľadu na ťažkosti. My dnes žijeme v iných časoch a máme iné problémy, ale každý z nás, každý pokrstený má stále zodpovednosť za šírenie evanjelia: misia nie je len vecou tých, čo cestujú kamsi na druhý koniec sveta. Je to aj moja, tvoja úloha. Takže je tu príležitosť znova sa nad tým zamyslieť a vo svetle Javorkovho svedectva hľadať cesty, ako my sami môžeme priviesť aspoň jedného človeka či jednu rodinu v našom okolí bližšie ku Kristovi. Navyše, od niekoľkých ľudí som počul, že sa v neriešiteľných životných situáciách obrátili s prosbou o Javorkov príhovor, a veci sa pohli k lepšiemu. Aj to môže byť inšpiráciou pre modlitby v našich rodinách.
Môže byť život Vendelína Javorku zaujímavý aj pre neveriacich?
Bezpochyby. Nielen jeho cieľavedomosťou, usilovnosťou a heroickou službou, ktorá mala medzinárodný presah, a na ktorú môže byť každý Slovák zdravo hrdý. Sú tu aj ďalšie skutočnosti. Napríklad výstraha pred spomienkovým optimizmom, ktorý viacerých stále drží v súvislosti s vládou komunizmu. Pripomenúť si, ako sa v daných časoch strieľalo do misionárov, likvidovali sa rehole, že ľudia s iným pohľadom na svet boli bez súdov posielaní do gulagov – je poučné nielen z „náboženského hľadiska“. Keď som čítal, aké bludy a nezmysly o pápežskom kolégiu Russicum, ktoré Javorka viedol, písala komunistická propaganda, až sa mi veriť nechcelo, že čosi také vôbec bolo možné. Pápež nemal vojsko, ale komunisti sa báli aj jeho misionárov, a tak proti nim všemožne brojili a bojovali. Javorkov príbeh je fascinujúcim svedectvom danej doby, ale aj stále aktuálnou pripomienkou toho, že naša zem dala svetu synov a dcéry, ktorých práca ovplyvnila mnohé životy vo svojom blízkom i ďalekom okolí, a zostávajú tak prameňom zdravého sebavedomia aj pre naše dnešné úsilia.