Vendelín Javorka: Misionár, ktorý dal všetko ruským emigrantom

Korene Vendelína Javorku

Je akosi príznačné, že z Černovej, ktorá je rodiskom Andreja Hlinku a miestom významných udalostí z roku 1907, pochádza aj Vendelín Javorka, ktorý sa tu narodil 15. októbra 1882.

Často sa uvádza, že Vendelín sa narodil ako najstaršie z desiatich detí Michala Javorku a Márie rodenej Hlinkovej. Geneaológ Bohuš Kaliarik spresňuje, že detí bolo až 11, mnohým však nebol dopriaty dlhší život. Pred Vendelínom sa narodili Terézia a Johana, na tomto svete si však nepožili ani rok.

Dlho bolo známe, že Javorka je Hlinkovým synovcom (Hlinka bol od neho o 18 rokov starší). Dnes sa javí ako historicky presnejšie, že páter Vendelín bol skôr synom Hlinkovej sesternice. „Andrej Hlinka a Vendelín Javorka boli príbuzní cez Javorkovu matku Máriu, rodenú Hlinkovú. Obidve verzie sa dajú z matrík odvodiť. Problémom sú priezviská, ktoré sa uvádzali v rôznom znení a niekedy ich nahrádzali prezývky. Genealogickému výskumu bude ešte potrebné venovať viac času,“ hovorí profesor histórie Róbert Letz z Univerzity Komenského v Bratislave.

Bez ohľadu na to, aké rodinné väzby boli medzi Hlinkom a Javorkom, je jasné, že starší príbuzný mal na mladého Vendelína veľký vplyv. Andrej Hlinka bol vôbec prvým kňazom, ktorý pochádzal z Černovej. V jeho šľapajach sa vydal ako druhý v poradí práve Javorka, ktorý Hlinku chápal ako osobnosť a do istej miery aj vzor. „Od Javorkovho detstva bol s ním v osobnom kontakte, ktorý sa rozvíjal prakticky až do Hlinkovej smrti.“

Vzácne listy Hlinkovi

Zaujímavosťou je, že sa zachovalo celkovo 19 listov, ktoré adresoval Javorka Hlinkovi. Pre historika R. Letza ide o unikátnu kolekciu. „Nezachovala sa totiž taká rozsiahla subjektívna korešpondencia Javorku s inou osobou, ako práve s Hlinkom. Javorka duchovne posilňoval Hlinku počas jeho väznenia v Segedíne v rokoch 1907-1910.“

Z korešpondencie sa dozvedáme aj to, že Hlinka absolvoval po prepustení z väzenia duchovné cvičenia u jezuitov v maďarskej Kaloči na Javorkov návrh. „Javorka Hlinkovi otvoril v listoch svoje vnútro a zveroval sa mu so svojimi plánmi. Hlinka zásoboval Javorku slovenskými knihami a po vzniku ČSR pomáhal jezuitom zapustiť korene v Ružomberku.“

Andrej Hlinka sníval o tom, že v Ružomberku raz vyrastie socha zakladateľa jezuitskej rehole sv. Ignáca z Loyoly. Dodnes sa tak nestalo. „Jezuiti mu zrejme imponovali svojou oddanosťou Katolíckej cirkvi, vzdelanosťou a dobrou organizáciou.“

Vendelín Javorka ako zakladateľ Russica

Javorku vysvätili za kňaza v roku 1915 a o desať rokov na to ho jeho jezuitský generálny predstavený zavolal do Ríma. Mal sa pripraviť na misie a študovať ruštinu. Už vo februári 1928 posvätili základný kameň pápežského kolégia Russicum. Javorka bol jeho prvým rektorom, vymenovali ho 24. októbra 1929 a túto funkciu zastával do roku 1934.

Javorka ako vôbec prvý slovenský rímskokatolícky kňaz si osvojil byzantsko-slovanský obrad, navyše ovládal šesť jazykov a vedel vynikajúco organizovať. Tieto dôvody dopomohli k tomu, aby Russicum ako jeho prvý rektor viedol páter Javorka. Osobne si to želal aj sám pápež Pius XI.

Javorkovi sa podarilo obnoviť priľahlý chrám sv. Antona-opáta, ktorý celý zrekonštruoval a prispôsobil na byzantsko-slovanskú liturgiu. „Zariadil interiér chrámu, bohoslužobné zariadenie a chrám pripravil na slávnostné posvätenie, ktoré sa uskutočnilo v nedeľu 30. októbra 1932. Vendelín Javorka dal Russicu v prvých rokoch jasné smerovanie a pripravil ho po stránke tak materiálnej, ako aj duchovnej.“

Rodený misionár

Po odchode z funkcie prvého rektora Russica v roku 1934 sa dostáva na vytúžené misie, začína pôsobiť v Mandžusku, odtiaľ prichádza do Šanghaja. Neskôr uvažuje o zblížení sa Ruska s katolíckou cirkvou. „Javorka chcel ísť na misie, už keď sa rozhodoval o svojom povolaní. Jeho príbuzný, kňaz Andrej Hlinka ho vyzýval, aby sa rozhodol pre dráhu diecézneho kňaza, no Javorku to ťahalo k jezuitom, kde videl naplnené svoje povolanie.“

Jezuita Milan Hudaček hovorí o Javorkovi ako o človeku, ktorý sa dal do služieb pápežovi na celý život. „V jeho dobe to znamenalo slúžiť ruským emigrantom všade, kam ich nepriazeň doby rozohnala po svete. Emigranti po boľševickej revolúcii (1917) utekali pred prenasledovaním doma na všetky strany. Javorka slúžil ruským utečencom najprv v Ríme, potom v Číne (1934-39), neskôr v Rumunsku (1941-45) a ako väzeň priamo v Rusku (1945-55).“

Návrat domov a strasti s ŠtB

Po dlhých rokoch na misiách a desiatich rokoch v gulagu sa poloslepý Vendelín Javorka vracia do Československa. Bolo to presne 21. apríla 1955. Návrat bývalého trestanca zo ZSSR bol podozrivý, a preto mal neustále v pätách ŠtB, ktorá si myslela, že je vatikánskym špiónom.

ŠtB na neho nasadila mladšieho kolegu, udavača z rímskeho kolégia, ktorému vybavili prerušenie trestu. „Bezpečnosť si nevedela vysvetliť, ako je možné, že po vypovedaní zo ZSSR sa Javorka bez problémov usadil v ČSSR a nasadili na neho siete agentov.“ Vatikán sa pred vojnou i po nej totiž skutočne hemžil špiónmi viacerých štátov.

Posledné žilinské roky

Vendelín Javorka, fyzicky chorý a poloslepý, dožil svoj pozemský život v Žiline. Svoju dušu odovzdal Bohu 24. marca 1966. Na zachovaných fotkách z posledných rokov vidíme impozantného starca s neodmysliteľnou bradou. Pôsobil majestátnym dojmom, ale bol pritom vždy úctivý a nenápadný.

„Javorka nebol komplikovane uvažujúci intelektuál, ale skromný, jednoduchý a hĺbavý človek, ktorý si udržal svoju v podstate ľudovú spiritualitu až do konca života. Kto sa začne bližšie zaujímať o Javorkovu osobnosť, toho si celkom iste podmaní,“ uzatvára historik Róbert Letz.