„Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu,“ píše evanjelista Matúš (9, 35).
Všimnime si prvé sloveso: Ježiš chodil. Jeho misia nebola statická. Nečakal v bezpečí chrámu, ale iniciatívne vyhľadával ľudí všade tam, kde žili, pracovali i trpeli. Páter Vendelín Javorka, ktorému venujeme v našej diecéze tento rok, bol aj v tomto zmysle verným Kristovým učeníkom. Nie náhodou nesie jeden z jeho životopisov príznačný názov: „Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag“.2 Kým Ježiš chodil po prašných cestách Galiley, kroky pátra Javorku viedli z rodnej Černovej do Trnavy a Bratislavy a odtiaľ do rakúskeho Innsbrucku. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako kňaz priamo v zákopoch a riskoval život v službe zraneným. Neskôr ho predstavení poslali do Ríma. Tam na výzvu pápeža Pia XI. zriadil kolégium Russicum – inštitút, ktorý pripravoval misionárov pre Rusko. Keď boľševici krvavým spôsobom prebrali moc v Rusku, začali budovať svoju „ideálnu“ ateistickú spoločnosť, v ktorej nebolo miesto pre Boha, Cirkev ani pre veriacich. Desaťtisíce kresťanov boli prenasledovaní pre vieru, mučení, väznení či popravovaní na základe vykonštruovaných procesov. Sovietsky zväz sa stal uzavretým totalitným systémom, v ktorom viera nemala mať žiadnu budúcnosť. Pápež hľadal človeka, ktorý by pomohol pripraviť Cirkev aj na tento katastrofický scenár. Tak vzniklo kolégium Russicum, v ktorom sa pripravovali misionári na službu v Rusku. Prijali východný obrad, ruský jazyk a kultúru, aby boli pripravení. Boli formovaní k službe v Sovietskom zväze vo vedomí, že ak sa im podarí do krajiny dostať, budú v nej zrejme pôsobiť v ilegalite a v neustálom ohrození života. Ich úlohou bolo rozsievať v ZSSR semienka viery a udržiavať ich pri živote, aby tam kresťanstvo úplne nezaniklo.
Páter Javorka bol napokon prvý z Russica, komu sa do tejto misijnej krajiny podarilo dostať. Hoci to bolo inak, než plánoval. V Bukovine ho zatkla sovietska tajná služba a bez súdu ho poslali na 10 rokov nútených prác. No ani v trestaneckých kolóniách na Sibíri neprestal byť misionárom. V neľudských podmienkach krstil zomierajúcich, zmieroval kajúcnikov a slúžil všetkým tak, ako sa to naučil od Ježiša.
Vlastne „obišiel ešte dobre“, pretože jeho spolubrata Jána Kellnera stihol oveľa ťažší osud. V decembri 1940 tajne prekročil hranice do Sovietskeho zväzu, no takmer okamžite ho udal miestny roľník. Tajná služba ho zatkla, obvinila zo špionáže a 7. júla 1941 bol popravený.
Nohy Vendelína Javorku prešli tisíce kilometrov. Prečo sa tak namáhal? Odpoveď dáva apoštol Pavol: „Ako počujú bez kazateľa?… Aké krásne sú nohy tých, čo hlásajú dobrú zvesť.“ (Rim 10, 14-15). Nohy misionára môžu byť unavené či zjazvené omrzlinami, no sú krásne, pretože nesú nádej. Vendelín Javorka namáhal svoje nohy, aby v Rusku nechýbal kazateľ dobrej zvesti.
Život pátra Javorku nám ukazuje päť vlastností nôh misionára:
Misionár je poslaný. Slovo misionár pochádza z latinského missio – vyslanie. Misionár nie je turista na súkromnom výlete. Misionár je niekto, kto prijal od Boha a Cirkvi poslanie.
Misionár vychádza. Pápež František vyzýval, aby sme sa stali Cirkvou vychádzajúcou. Misionár nezostáva v pohodlí svojej bezpečnej bubliny, ale ide tam, kde sú ľudia zmorení a sklesnutí.
Misionár si, obrazne povedané, skúša topánky druhého. Priniesť druhým Krista nie je možné bez porozumenia a pochopenia. Páter Javorka prijal východný obrad i ruský jazyk, kultúru a zvyky, aby našiel spôsob, ako im a s nimi zdieľať vieru.
Misionár nesie kríž. Páter Vendelín v gulagoch trpel, no nechcel o prežitých strastiach veľa hovoriť. Vedel, že jeho utrpenie má zmysel. Po návrate do Žiliny v poznámkach k duchovným cvičeniam napísal: „Prenasledovatelia sú na každodennom poriadku..., prenasledujú nás, že hájime, rozširujeme Kráľovstvo Božie, vieru v Ježiša Krista, prináležitosť k Cirkvi.“ Nehovorí to preto, že by sa chcel sťažovať, aj prenasledovanie mu dáva zmysel. „Do srdca, do duše hlboko zasahujú prenasledovania,“ hovorí ďalej. „Ony sú opravdivá skúška, či som slama, či kameň, či zlato.“3
Misionár je poslom nádeje. Nie je to ten, kto odsudzuje, ale ten, kto do tmy prináša svetlo.
Čo môžeme urobiť v tomto mesiaci?
Boh sa aj dnes pýta: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ (Iz 6, 8). Pozri sa dnes na svoje nohy. Možno si netrúfaš na misiu do Ruska či na Ukrajinu. Možno si dnes trúfaš len na cestu z kostola domov a zajtra do práce alebo do školy. Ale aj to je dosť veľké misijné územie.
Miesta a vzťahy, v ktorých žiješ, nie sú len dôsledkom okolností. Od Boha máš poslanie práve pre ne. Neuzatváraj sa do seba, ale vykroč druhým v ústrety s takým istým porozumením, aké mal pre iných páter Vendelín. Nebude to vždy ľahké, nohy misionára sú často unavené a boľavé. No prines tam nádej. Pamätaj: Krásne sú nohy posla dobrej zvesti.
Modlitebné úmysly
Pane, prosíme ťa za našu diecézu: daj nám silu byť podľa vzoru Vendelína Javorku Cirkvou, ktorá vychádza, aby sme dokázali prinášať nádej aj na periférie spoločnosti.
Pane, prosíme ťa za misionárov, ktorí pracujú v náročných podmienkach: chráň ich na cestách a posilňuj ich, aby neúnavne kráčali v ústrety bratom a sestrám v núdzi.